Príbeh kríža v Lešti

V tomto čase, kedy si viac a intenzívnejšie spomíname na našich zosnulých, chcel by som vám rozpovedať príbeh o kríži, ktorý môžete vidieť po pravej strane prístupovej cesty do Vojenského obvodu Lešť, pred odbočkou na UB 300.
Tento kríž bol kultovým miestom obyvateľov Senohradských lazov, kde najvýznamnejším bol práve Oremov Laz.
Obyvatelia Oremovho Lazu už dlhšie uvažovali o tom, aby mali aj oni vo svojej blízkosti miesto, kde sa môžu zastaviť, pomodliť, ale aj zaspomínať na svojich blízkych, ktorí už odišli do večnosti. V roku 1940 bol postavený žulový kríž, okolo ktorého urobili ešte aj malú ohrádku. Nazývaný je aj „Gregušov kríž“, nakoľko ho dala postaviť rodina Turanová, prímením Gregušovci.
Od toho času sa stal tento kríž aj bohoslužobným miestom, kde sa slúžili príležitostné poľné sv. omše pre vojakov a obyvateľov lazov. Tieto bohoslužby v tom čase viedli kapláni Slovenskej armády, ktorá mala na Oremovom Laze stálu posádku. Uvedomil som si, že už v tomto čase (1940) tu existovala vojenská duchovná služba :-).
Keď prišli ruskí vojaci, všetko sa zmenilo… z kríža sa stratil korpus (umelecké stvárnenie ukrižovaného Ježiša Krista)a pietne miesto úplne spustlo… Čo je ale zaujímavé, je fakt, že kríž aj v týchto ťažkých časoch ostal stáť na svojom mieste.
Až v roku 2011 na podnet p. Jána Stehlíka bol znovu nainštalovaný korpus, ale keď sa zastavíte pri kríži, uvedomíte si, že pôvodné znázornené Ježišovo telo bolo oveľa väčších rozmerov ako v súčastnosti. Vidíte to na kríži, kde sú diery po úchytkách korpusu…Súčasný korpus je teda oveľa menší a to preto, lebo je zo železného kríža z miestneho cintorína v Senohrade. Pôvodný kríž bol obklopený dvomi lipami..
Miestni obyvatelia Oremovho Lazu pracovali na svojich gazdovstvách väčšinou v poľnohospodárstve: hovädzí dobytok a ovce, lesníctve a spracovaní dreva, včelárstve, zaoberali sa tiež ovocinárstvom a pestovaním obilnín a zemiakov. Ešte aj po rokoch tu môžeme vidieť nádherné ovocné stromy a rozľahlé pasienky…
Najznámejšími rodinami Oremovho Lazu boli Oremovci (prímením Koneční, či Priehradskí), Mozoľovci, Gutenovci, Ondrejkovci, Stehlíkovci, Ľuptákovci, Valentovci a Turanovci. Tieto rodiny mali ku kamennému krížu mimoriadnu úctu. Veď tento kríž bol ich duchovným miestom – uprostred prírody, vedľa ktorého prechádzali s pozdvihnitím klobúka, či čiapky, keď išli pracovať na svoje polia, a keď sa večer ukonaní vracali domov, mohli sa na chvíľu pristaviť a aspoň krátko poďakovať za všetko to, čo im Pán požehnal…
Podarí sa nám dať tomuto miestu aj po rokoch primeraný vzhľad a úctu? Možno by mohol aj nám poslúžiť, aby sme aspoň pohľadom, či znakom kríža mohli pozdraviť nášho Pána, keď pôjdeme do práce, alebo sa budeme z nej vracať do našich domovov…
(Z rozprávania pána Jána Stehlíka, ktorý pochádza z Oremovho Lazu)